Už ako malému dieťaťu mi mama prízvukovala, aby som slušne zdravila tety na ulici a nezabudla sa poďakovať za čokoládu. Robila som to vtedy pod jej drobnohľadom a robím to dodnes pod drobnohľadom samej seba. Vždy keď niekam prídem alebo odniekiaľ odchádzam pozdravím. Keď niečo potrebujem slušne poprosím a keď niečo dostanem poďakujem. Tieto slová sú pre mňa jednoducho samozrejmosťou a myslela som si že rovnako aj pre všetkých ľudí okolo mňa. Avšak som len človek z mäsa a kostí, ktorý sa môže mýliť. A to som sa veru mýlila.
Privyrábam si ako recepčná vo fitness centre, čiže som v neustálom kontakte s ľuďmi. Na zákazníkov by som sa mala usmievať, byť k nim milá a ochotná. No priznávam sa, niekedy to nie je v mojich silách. Je naozaj ťažké predstierať, že som imúnna voči ich ľahostajnosti a nezdvorilosti, ktorú mi dajú svojím správaním najavo. Keď vojde zákazník cez dvere pekne ho pozdravím. Samozrejme očakávam, že dotyčný ma odzdraví. Chyba! On sa postaví k pultu, čaká, kým mu podám kľúčik od skrinky a namiesto odzdravenia mi odpovie: „VODU“. Halo? Kde zostali základné pravidlá slušného správania, ktoré ovláda aj šesťročné dieťa? Nie len, že zabudol slušne pozdraviť, ale v podstate mi príkazom oznámil, že on chce VODU. Ja len sklopím zrak, pomyslím si, že si ma asi pomýlil so slúžkou a podám mu vodu. Samozrejme k tomu pridám aj slovné spojenie „nech sa páči“, pretože veď to sa patrí. A on opäť nič, nulová spätná väzba. Spokojný odkráča od pultu a hor sa dvíhať činky. Usmievajte sa potom na zákazníkov a buďte k ním milí, keď osem z desiatich ľudí vás pri príchode a odchode ani len slušne neodzdraví. Zdôrazňujem, že sa neprikláňam k stereotypným predstavám o ľuďoch, ktorí navštevujú športové zariadenia. Takže si nemyslím, že ich nezdvorilosť by bola spôsobená tým, že do posilňovne chodia hlúpi ľudia, ktorí sa zajímajú iba o svoje vyšportované telo a majú IQ húpacieho koníka. Žiaľ, tento trend si všímam hocikde na ulici, v obchode, v autobuse....Toto bol len jeden konkrétny príklad z môjho života, kedy som si uvedomila, že nie len deťom ale aj dospelým ľuďom by mal z času na čas niekto pripomenúť, na čo máme čarovné slovíčka.
